„Život ide ďalej“ – vraví sa. Pri tejto vetičke si uvedomíte, že pokiaľ život „ide“ zákonite to znamená, že niekam smeruje. Problém je vtedy ak vo vás existuje pocit, že ten smer nevidíte. Možno vážne žiadny nemáte, možno si ho len neuvedomujete ... Ako ja. Pred dávnym nedávnym časom som ten smer stratila. Zrazu nikde nebol. Prehľadala som celý byt, poprezerala som všetky šuflíky a poličky, no nikde som ho nenašla. Pýtala som sa ľudí okolo seba, no ani tí ten môj smer nikde nevideli. Uvedomila som si, že mám problém. Môžem žiť bez smeru v živote? Ako som tak nad tým premýšľala, prišla som na to, že vlastne stagnujem. Môj život, ktorý bol vždy o zvedavosti, o bádaní, o hľadaní nového a nových impulzoch bol zrazu prázdny. Vlastne ma to pohltilo až natoľko, že som z časti prestala existovať. Nielen sama v sebe, ale aj pre svet naokolo. Stiahla som sa. Koľko myslíte, že to vydržalo kým som si uvedomila, že niektoré „veci“ v mojom živote sú ako bižutéria z čínskeho obchodu? Majú istú formu, vyzerajú na pohľad pekne, no ich skutočná hodnota mi už také potešenie neprináša. Položila som si teda otázku: chcem sa uspokojiť s bižutériou, alebo sa posnažím, pustím do všetkých zmien a pokúsim sa budovať život, ktorý bude originálny a jeho hodnota bude naozaj za to stáť?