Sedela som na zemi a koberec ma opäť nepríjemne tlačil do kolien. Občas som sa pohrávala s myšlienkou, že si ten koberec kúpil naschvál. Kto?

Môj Pán, predsa...

Na bolesť, ktorú mi spôsobovali nepríjemne zviazané ruky za chrbtom som si pomaly zvykala a jediné, čo som mohla vnímať bol čas. To dráždiace tikanie hodín... Hlasité tikanie, ktoré mi pripomínalo kto som a hlavne kde som. Možno aj tie hodiny tam mal náročky. Bol tak neuveriteľne vypočítavý, až som mala problém určiť, čo všetko spadá do jeho perverzných plánov.

Nohy som si prestala cítiť už dávno. Zviazal ich v kotníkoch, v kolenách i tesne nad nimi. Hlava mi dávno padla dole a okrem kolien som vraživé účinky koberca cítila aj na svojom čele. Ani neviem, či som kľačala, alebo ležala.

Nechal mi tangáče. To bolo jediné, čo som pri ňom smela mať na sebe oblečené. Jedno z pravidiel, ktoré som sa pri ňom naučila ako prvé...

Modlila som sa aby som už konečne začula kľúč v zámke. A stál by tam on. Ten temný rytier, ktorý ma prišiel vyslobodiť.

Čierna šatka, ktorá mi zahaľovala oči bola pevne priviazaná a ja som v tej chvíli nechcela nič iné než vedieť koľko je hodín. Kvôli tomu paralyzujúcemu tikotu som ním bola posadnutá. Čas... chcela som vedieť, koľko som ho premárnila ležaním na zemi v tejto ponižujúcej polohe.

Konečne som ho začula! Zvuky vychádzajúce z dvier nasvedčovali tomu jedinému. Zachvela som sa... Neplánovala som to, ale zachvela som sa.

Jeho kroky smerujúce z chodby sa zastavili tesne pri mne. Ucítila som na chrbte tlak. Bola to jeho ruka, ktorá ma jemne hladila po chrbtici.

„Už ťa musí bolieť...“ – poznamenal, chytil ma za vlasy a zdvihol...

Všetky stuhnuté svaly v mojom tele naraz vykríkli. Cítila som, ako sa mi opäť prekrvujú končatiny. Všetko ma neuveriteľne pichalo.

„Ale no tak... Veď si tu bola len chvíľu...“ – prehodil s iróniou v hlase a pohladil ma čele. Cítila som ako študuje ten reliéf, ktorý tam zanechal koberec. Ten jeho úsmev som ani nemusela vidieť, ale i tak som vedela, že ho má...

Pomaly mi začal odväzovať povrazy z nôh. Škoda, že sa zastavil...

„Rozkroč nohy, niečo pre teba mám.“

V tú chvíľu som chcela jediné – schúliť sa kdesi do kúta a počkať, kým sa trochu neupokojím.

On to nikdy nedovolil. Nikdy mi nedovolil len tak zabrzdiť a nadýchnuť sa.

Výstražne tľapnutie po zadočku mi naznačilo, že váham príliš dlho.

Rozkročila som nohy a čakala som. Najprv ma jemne hladil. Prstami mi pomaly prechádzal po mojej mušličke a snažil sa nevynechať ani jedno skryté miesto. Poznal ich všetky. Začal mi hladiť aj prsia a bradavky. Možno sa mi to zdalo, no v tom okamihu bolo niečo zvláštne. Možno to bolo len tým, že som dlho čakala... Ale chcela som aby to skončilo čo najrýchlejšie. Priala som si, nech ma konečne poriadne ošuká. Nie pre moje, či jeho potešenie... Chcela som to, posadnutá myšlienkou na koniec a môj odchod domov, kde sa budem môcť bezpečne schúliť do klbka a všetko v kľude predýchať.

To, že ma prestal hladiť, som si všimla, až keď ma oboma rukami chytil za zadok. Až vtedy som si uvedomila, aká som vlhká, keď som ucítila jeho mokrú dlaň na svojej pokožke.

„Toto ma na tebe vždy tak fascinuje...“ – povedal a pobozkal ma. Jemne, horúco, vášnivo, chladne...? Nevedela som to identifikovať.

„Čo Vás tak fascinuje, môj Pane?“ – spýtala som sa, zvedavá. Myslím, že si na moje všadeprítomné otázky už zvykol a prestal to riešiť... Alebo mu to takto vyhovuje?

„Tvoja mokrá nadržaná kunda... vždy a všade. Tebe je jedno, kde si... V akej si práve situácii... Či ťa niečo bolí, alebo či ti je niečo nepríjemné... Ty si jednoducho nadržaná...“ – na chvíľu sa odmlčal.

Chytil ma medzi nohami a zasa sa mi s ňou začal hrať. Po chvíli ticha som to cítila. To, ako ma moje telo zrádza...

„Čo by si chcela, čo teraz cítiš?“ – opýtal sa a mňa to trochu zarazilo. Mám mu povedať, že chcem ísť domov? Že ho teraz nechcem vidieť? Alebo mu mám povedať presne to, čo chce tá moja nadržaná kunda? Sex? Orgazmus?

„Chcela by som... Chcela by som orgazmus, môj Pane. Chcem sex. A cítim sa... ani neviem ako, môj Pane“ – odpovedala som mu napokon, no mala som pocit, že tie slová ani nepatrili mne.

„Ako to, že nevieš ako sa cítiš? A kto to má vedieť? Ja?“ – spýtal sa posmešne.

„Nie, môj Pane. Ja len...“ – zasekla som sa a nebola som schopná dopovedať vetu. Asi to bolo tým, že mi začal masírovať klitoris. Druhou rukou mi jemne hladil tvár a prstami sa hral s mojimi perami. Bolo to tak vzrušujúce a ja som nevedela odolať... Musela som sa tomu poddať. Snáď by som sa mohla schúliť do klbka o niečo neskôr...

„Neodpovedala si...“ – jeho hlas ma vrátil späť do reality.

„Pane... Cítim sa vzrušená...“

„A nadržaná...“ – doplnil ma popravde. Presne to som bola.

„Chcela by si, aby som ťa spravil?“ – spýtal sa a neprestával ma hladiť. Čakal kým sa úplne vzruším. Bolo to ako vodopád, ktorý nemôže nik zastaviť. Sústredila som sa len na ten slastný pocit medzi mojimi nohami.

„Áno, Pane...“ – dostala som zo seba odpoveď poprepletanú vzdychmi.

„Tá tvoja kunda ťa pekne ovláda... Tento experiment sa mi páči...“

„Experiment, môj Pane?“ – v tom momente som čelila realite ako ešte nikdy predtým. Stále ma dráždil na tom najcitlivejšom mieste, neprestával. Odohrával sa vo mne boj. Istá časť môjho ja sa chcela dozvedieť o jeho experimente, o jeho myšlienkach, čeliť pravde. A tá druhá časť by sa najradšej nechala unášať do zeme plnej slasti, kde nezáleží na problémoch a kde neexistuje trápenie. Sú tam len jeho ruky, len on a jeho pozornosť, za ktorú som mu nesmierne vďačná.

Nechal ma bez odpovede a ja som vedela, že sa jej nemôžem dožadovať. To vzrušenie ma plne ovládalo... Zvolila som cestu do zeme slasti... Každú chvíľu som čakala na ten výbuch, ktorý začne v tom malom kúsku môjho tela s tisíckami nervových zakončení.

„Skúsme v tom experimente pokračovať.“ – pošepol mi do ucha tak veľmi nežne a ticho... To len mne ten jeho hlas znel v hlave ako bubnovanie.

„Prosím, Pane?“ – spýtala som sa nesmelo a o malú chvíľku som ucítila... ucítila som nič... Jeho ruka sa vzdialila a nechala moje roztúžené telo bez dotykov.

„Nechaj tie nohy roztiahnuté.“ – napomenul a ja som počula, že niekam odchádza. Moje vnútro sa dožadovalo orgazmu, obracajúc sa na právo každého dospelého človeka mať to, čo sa...

„Teraz sa nehýb!“ – prerušil moje myšlienky. Stuhla som. Čosi studené sa dotklo môjho stehna, potom zadku a nakoniec mojej vlhkej mušličky... Ucukla som.

„Toto ti teraz pripnem, tak sa nehýb!“ – rozkázal mi a ja som sa snažila stáť v pozore a nepohnúť sa.

Cítila som niečo vo svojom lone a počula som tiché zacvaknutie. Začal mi hladiť bradavky a jemne mi za ne ťahať. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo mi práve spravil... Kdesi vo mne tá odpoveď bola, no ja som ju nechcela vedieť.

„Vieš, čo som teraz spravil?“ – spýtal sa ma a neprestával sa mi hrať s prsiami.

Ten chaos, ktorý bol vo mne mi nedovoľoval normálne myslieť. Snáď mi len nenasadil... Nie... To by mi neurobil... To nie... Nie, nie, nie...

„Neviem, môj Pane?“ – spýtala som sa miesto odpovede. Možno mi to povie on sám.

„Ale vieš to, vyslov to...“

Telo sa mi naplo. Keď to vyslovím, bude to pravda? Alebo keď to nechám v sebe navždy pochované, nestane sa to?

„No tak... Na čo čakáš? Lepšia situácia na odpoveď už nepríde... Chceš si to zhoršiť?“

Na rad prišli vyhrážky. Myslím, že pán stráca nervy... Musím niečo urobiť. Keby mi aspoň prestal hladiť tie bradavky... Prečo mi to robí?

„Je to... Pane... Je to pás cudnosti?“ – spýtala som sa tak ticho a nesmelo, ako som lem vedela.

„No vidíš, aká si šikovná.“ – pochválil ma, no opäť s veľkou dávkou irónie v hlase a pokračoval:

„Vieš... Nechal som ťa tu takmer pol dňa. Nepohodlne zviazanú na zemi. Zakázal som ti hýbať sa. Keby som bol Ja na tvojom mieste, tak som naštvaný. Bol by som bez seba. Ale ty nie... Stačí pár pohybov a je z teba nadržaná hračka... Čím to je? Je to tebou? Tvojou kundou?“

Priznám sa, že mi v tej chvíli vyhŕkli slzy do očí. V mojej mušličke stále horelo, no v mojej mysli skoby všetko naraz zamrzlo. Mohla som mať tisíc otázok, no nenapadla mi ani jedna.

Myslela som len na to, aká som šťastná, že mám na očiach šatku a on moje slzy neuvidí.

„Odteraz to budeš mať vždy keď budeme spolu. A doma budeš mať zakázané masturbovať. Verím ti, tak viem, že ma nesklameš. Pretože ak ma sklameš, tak už to medzi nami dvoma nemá význam. Akonáhle začneš mať predo mnou tajomstvá, tak máme len jeden cieľ a ten cieľ je koniec. Je to len na tebe. Rozumieš?“

Slzy mi zaplnili oči. Mala som pocit, že som ešte pred ním nikdy nebola tak obnažená.

„Áno, Pane... Rozumiem.“ – povedala som napokon a snažila som sa, aby som znela čo najchladnejšie. Myslím, že si i tak všimol, že plačem. Pohladil ma po vlasoch a rozviazal mi šatku. Bol to ten moment, kedy uvidím pravdu takú, aká v skutočnosti je. Uvidím jeho, pretože on je teraz pre mňa tá jediná pravda.

Chvíľu som videla všetko rozmazane a potom si moje oči začali zvykať...