Moje dni boli spočítané. Moje zúfalstvo maximálne. Už dva týždne som bola zavretá vo vlhkej kobke, niekde na zabudnutom hrade v zapadákove. Len tma, vlhko a strašná zima, zarezávajúca sa mi do kostí. Ten kto ma tu uväznil, veľmi dobre vedel ako zlomiť moju vôľu odporovať a momentálne už aj žiť. Bola som najvychýrenejšou hraničiarkou v kraji, pomáhala som ľuďom v núdzi, ale nachystali na mňa pascu a chytili ma, chcú ma zlomiť a zotročiť.

Zrazu počujem kroky, ľahké ako keby našľapovala mačka. Schúlila som sa do klbôčka a pritisla k stene aby som bola čo najviac neviditeľná. Zaškrípali ťažké mosadzné dvere a dnu vstúpila tmavý silueta. V ruke držal fakľu a skúmavo si ma prezeral. Bol krásny. Dlhé biele vlasy mu padali až na ramená, mal ebenovú pleť a oči čo v tme rude svietili. Drow. Príslušník rasy, ktorej sa boji všetko rozumné, čo chodí po povrchu. Pomaly sa usmial. Bol to krutý úsmev a mne sa roztriasli kolená. Je so mnou koniec. Temný elfovia vedeli lámať kosti aj vôľu majstrovsky. Skrčil sa ku mne a chytil ma za bradu.

„Vitaj Kira, už dlho som sa tešil na toto stretnutie.“

Začal prechádzať jemnou dlaňou po mojich vlasoch, skĺzol na tvár a potom mu ruka zablúdila na moje prsia. Usmial sa a načiahol sa po niečo za svojím chrbtom. Zaštrngotalo to a za chvíľku už držal v rukách kovové putá na ruky spojené reťazou s veľkým kruhom na krk.

„Pozri aký krásny náhrdelník aj z náramkami som si pre teba nachystal.“

Pobavene sa zasmial. Pritiahol si ma za vlasy a začal nasadzovať najprv kovový obojok a potom aj putá na ruky. Všetko vo mne sa stiahlo odporom. Toľké poníženie. Vstal a trhol reťazou.

„Vstaň čubka, trošku sa prejdeme, môžeš skúsiť aj utekať, rad sa pozriem, ako ti môj bič namaľuje na chrbát zopár obrázkov.“

Pri tom ukázal prstom na bič čo mal pripevnený k opasku. Vedela som že temný elfovia ovládajú čiernu mágiu, ale ten bič bola zbraň z pekla. Na krásne vyrezávanej rúčke bolo pripevnených šesť hadov, ich jed znehybňoval a ochromoval toho kto ním dostal, šľahy ostro boleli. Pozrela som sa mu do očí a videla tam radosť s ponižovania a bolesti. Práásk.

„Už nikdy sa mi nepozrieš zočí voči, si teraz otrokyňa a tej nepri sluší sa dívať Pánovi rovno do tváre, zapamätaj si to rozumieš!?“ Trhol reťazou.

„Tak rozumieš čubka!?“

„Áno rozumiem.“

Pristúpil bližšie a zamračil sa: „Celou vetou!“

„Áno rozumiem Pane!“ povedala som ticho.

Vykročili sme, po toľkom sedení v chladnej kobke som mala zatuhnuté nohy a zle sa mi kráčalo, ale on na to nič nedbal a ťahal ma za sebou ako vrece cementu. Po pár zatáčkach a schodoch sme prišli do kamenej miestnosti, kde bol v strede veľký kamenný trón, vystlaný mäkkými kožušinami. Sedela na ňom krásna temná elfka, oblečená v čiernych šatách. Pred ňou pod trónom sa krčili bytosti ako goblinovia a elfovia z povrchu, krčili sa od strachu a báli sa zdvihnúť zrak k tej krásnej žene. Čím ich tak pokorila, že sa striasli ako červy pred zašliapnutím nohou? Bude aj môj život len o tom, krčiť sa a čakať na šľahy bičom, ktoré ma donútia urobiť všetko čo si táto zvrhlá rasa umanie?

Čakala som čo sa bude diať. Vo vzduchu bolo cítiť jemné korenie. Môj hrozivý sprievodca trhol vodíkom a ja som sa zviezla na kolená. Matróna temných elfov, sa pomaličky zdvihla zo svojho sedadla a pristúpila ku mne.

„Som Zara, od teraz si moja hračka, moja slúžka, plaziaca sa pri mojich nohách. Naučíš sa poslúchať len pri lusknutí prstov maličká. Už nie si hraničiarka, nie si nič. Prejdeš výcvikom na ktorý sa už veľmi teším,“ povedala zamatovým hlasom a odkráčala zase na svoje vyvýšené miesto.

„Teraz ti ukážem ako budeš poslúchať“ pozrela sa na bytosti pod svojimi nohami a vybrala si nešťastníka. Jeden zdvihol hlavu a to nemal robiť.

„Nedovolila som ti pozrieť sa na mňa!“ zajačala a jej ďalšie slová niesli silu zaklínadla.

„ Plaz sa!“ prikázala a krásny svetlovlasý povrchový elf sa jej začal plaziť okolo nôh.

„Líž!“ a ukázala prstom na svoju nohu. Sklonil sa a začal jej pomaličky lízať a čistiť črievičku.

„Poriadne!“ zobrala do ruky bič a švihla ním po chrbte toho nešťastníka.

Prehol sa pod ranou a začal lízať a bozkávať jej nohu ako o život. Matróna sa na mňa pozrela a jej krásne pery sa roztiahli do pomalého krutého pôžitkárskeho úsmevu. Všetko sa vo mne vzbúrilo. Ja nechcem byť len červ plaziaci sa pri jej nohách. Musím sa z toho nejako dostať.

Odviedli ma do malej kamennej cely na konci chodby. Nebolo v nej nič, len holé steny, po ktorých stekal malý strúžik vody. Na stene bol veľký kruh, kde mi pripútali ruky. Sedela som na studenej zemi a snažila sa aspoň obliznúť trošku vody na stene. Bola som smädná a vyhladovaná, strácala som svoju silu. Ak sa nepozviecham, nikdy sa z tejto hroznej diery nedostanem. Každý deň prichádzal do celý môj strážca a ako on hovorí „začal ma vychovávať pre svoju Pani“. Každý deň ma spútal, previazal mi ústa nejakou zvláštnou vecou, nemohla som rozprávať a ani kričať a začal ma učiť pokyny. Keď som neurobila, čo chcel, dostala som bičom po stehnách alebo chrbte a mala som tam nepekné obrázky. Už som pomaličky začala strácať nádej na záchranu, keď jedného dňa som počula vonku šuchot krídel, pritiahla som sa pod maličký otvor v stene a započúvala som sa do zvuku, čo prichádzal z vonká.

Naozaj... počula som tak dôverne známe hrdelné vr kutanie môjho verného sokola. Musím sa postaviť! Skrčila som nohy pod seba a pritiahla sa ku kruhu, kde som bola priviazaná ako nejaký pes. Vzala som kruh do rúk a začala sa ťahať na nohy ...auu. Stŕpli mi, takže som zase capla na zem. Bože, ja som ako chromá. Narobila som rámus, lebo zaštrngotala reťaz, na ktorej som bola. Chvíľku som zostala v tichosti a počúvala som, či sa niekto nepriženie skontrolovať situáciu. Nič. Takže ešte raz! Pomaličky som sa postavila a nechala, aby sa mi rozprúdila krv vo všetkých končatinách. Keď som ich už ako tak cítila, začala som sa škriabať na stenu ku otvoru. Visela som na stene ako pavúk, keď sa otvorili dvere.

Za chrbtom som začula pobavený ženský smiech.

„Pozrite sa čo tá čubka robí.“ Povedal zamatový studený hlas.

„Lezieš po stene ako otravný hmyz, ktorým aj si.“

Už som nevládala ďalej sa držať prstami na stene, tak som capla na zem a moja situácia bola ešte zúfalejšia a ponižujúcejšia. Udrela som si už aj tak dosť boľavé kolená a ruky, nevládala som sa ani zdvihnúť a posadiť. Tak som len tak ležala na zemi a čakala, čo sa bude diať ďalej. Videla som ako sa pohla, jej čierne črievičky pristúpili k mojej hlave a položila si špičku na moje pery.

„Líž moje podrážky!“ pritlačila mi topánku na tvár.

„Fuj,“ mykla som hlavou na stranu v snahe vyhnúť sa špinavej podrážke.

Všimla si to, sklonila sa mi k tvári, chytila ma za bradu a vylepila mi facku.

„Ale, ale, našej slávnej a hrdej hraničiarke sa nepáči lízať prach z mojej podrážky?“ pobavene sa zasmiala a strelila mi druhú za ucho.

„Zvykaj si, bude to teraz tvoja povinnosť.“

Už som toho začala mať tak akurát dosť. Natiahla som krk a opľula jej nohu. Pozerala som sa jej drzo do očí ako zareaguje, ale ak som čakala hnev, tak som sa mýlila. S úsmevom zdvihla nohu a utrela si pľuvanec do mojej chatrnej kazajky. Potom luskla prstami a môj dozorca pristúpil bližšie.

„Chyť jej poriadne hlavu a otvor jej ústa!“

Podišiel ku mne a chytil mi hlavu ako do zveráku. Nechcela som otvoriť pusu, tak mi stisol silno čeľuste a chtiac nechtiac som ju pootvorila, ako náhle tam bola štrbinka strčil mi čepeľ dýky medzi pery.

„Tak otvor mačička pusu“ zasmial sa a prinútil ma ešte viacej roztvoriť ústa. Matróna sa zohla, naklonila sa nad moju tvár a začala mi svoje sliny púšťať rovno do otvorených úst. Sadla si mi na prsia a vychutnávala si môj pocit bezmocnosti. Zavrela som oči a sústredila sa na kúzlo. Okolo mňa sa zotmelo a schladilo .Stolička v rohu miestnosti začala levitovať a narazila matróne do chrbta. Prekvapená nečakaným nárazom sa zvalila zo mňa a začala lapať po dychu.

Drow sa zamračil a prižmúril oči: „Hraničiarske kúzla skúšaš čubka?“ rýchlo vstal a pritlačil ma čižmou k zemi.

Ležala som tvárou k zemi, cítila som jeho čižmu ako mi tlačí na chrbát. Pokrčila som ruky pod seba a napla svaly, švihla som nohou a podkopla ho, pregúlila som sa, aby na mňa nespadol. Našmátrala som za sebou odlomenú nožičku zo stoličky, priskočila, sadla si mu na hrudník a švihla som z rukou v snahe trafiť ho do hlavy. Čakal to. Rýchlo uhol hlavou na bok, tak že som buchla drevom o zem a rozbrnela sa mi celá ruka. Stále som na ňom sedela, ale nemohla som pohnúť pravou rukou. Prižmúril oči a bleskovo sa prevrátil, čím ma zo seba zhodil.

"Tera mano seka" vykríkol a celým mojim telom začala prúdiť strašná bolesť.

Zvíjala som sa na zemi ako dážďovka a on sa len smial a prstom usmerňoval zaklínadlo, kde mala bolesť pôsobiť. Spomenula som si, ako ma môj učiteľ poučoval o sebaovládaní a zablokovaní bolesti, bez toho je hraničiar veľmi zraniteľný. Musím sa ovládnuť! Zaťala som zuby a snažila sa zabudnúť, ako mi šklbe svalmi. Použijem moje najobľúbenejšie kúzlo. Prestala som sa zvíjať a len som ležala na chrbte. Drow zvedavý, pristúpil bližšie, zistiť čo sa deje. Mala som zatvorené oči, ale keď sa naklonil, otvorila som ich a sila môjho pohľadu ho odhodila k dverám cely. Môj "úder nenávisti" z neho urobil celkom slušný terč, letiaci plavne vzduchom. Dopadol na zem a zostal ležať. Pod hlavou mu rozkvitla kaluž krvi.

"Bol si fešák, ale liezol si mi na nervy" zavrčala som smerom k nemu a vydala do tmavej chodby.

Pridržujúc sa steny som pomaličky klopýtala po chodbe, pri každom podozrivom zvuku som sa prikrčila ako mačka a čakala čo na mńa za hrôzu vybehne z poza rohu. Bol to rozľahlý komplex chodieb, ale nepôsobilo to ako pevnosti a hrady, ktoré som poznala zo svojho sveta. Táto pevnosť bola vytesaná do skaly a mramoru, v stenách tlmene svietilo namodravé svetlo a čím viacej som sa približovala do vnútra komplexu, tým bolo teplejšie. Aj keď bola tma, tak som videla, kde stúpam a išlo sa mi čoraz lepšie. Došla som na Tčkovú križovatku a nevedela som ako ďalej. Započúvala som sa, z pravej chodby sa tlmene ozýval krik, tak som sa vydala na ľavo.

Na konci chodby boli dvere. Podišla som k nim a stlmila dych. Nič nebolo počuť, tak som opatrne chytila kľučku a otvorila dvere. Bola som v malej miestnosti. Zariadená bola skromne, ale vkusne. Potrebovala som sa dať trošku do poriadku, tak som sa poumývala v studenej vode a pristúpila k skrini. Našla som si čierne kožené nohavice, halenku a vestu z tmavej kože. Ešte by to chcelo niečo ostré, ale v skrini to asi nájdem ťažko.

Pokračovanie na budúce ...:o)