Toto bola pôvodne odpoveď na Tabroninu úvahu Zrcadlo a obranný úsměv, ale bolo mi odporučené urobiť z toho samostatnú úvahu :o) Myslím, že sa dá čítať aj samostatne, ale samozrejme je lepšie prečítať si najprv úvahu na ktorú je reakciou :o)

Chcela som odpovedať už na tvoj pôvodný komentár k mojej úvahe, ale nejak som nevedela nájsť správne slová... S tým zrkadlom, to je ťažké a neexistuje správna odpoveď, ale je pravda, že som okolo teba vždy trocha cítila neviditeľnú obrannú stenu... Vyhýbaš sa akýmkoľvek konfliktom, dokonca aj v tých zopár situáciách keď na tvrzi niekto šliapol fakt dosť vedľa voči tebe. A občas mi príde, že to, čo hovoríš, upravuješ podľa toho, čo si myslíš, že okolie chce počuť... Je to len moje vnímanie a netrúfam si tvrdiť, že ťa poznám natoľko, aby som vedela čo cítiš. Možno som poriadne vedľa. A ak aj nie, to neznamená že je to zle. Možno je to jediný obranný mechanizmus ktorý funguje, túto stránku ja nikdy nezažijem, nikdy ma nebudú obťažovať vlezlí rádoby dominanti :o)

Každý sa naučí diplomacii a svoje chovanie aspoň do istej miery voči okoliu upravuje vedome aj nevedome. No, skoro každý, nie že by som narážala na nejakú konkrétnu ženu zle nesúcu zmeny, ktorými tvrzné osadenstvo v poslednej dobe prechádzalo :o). Od malička sme sa učili netrepnúť všetko čo nás napadne, z ohľadu na druhých aj seba. Má to ale istú hranicu, za ktorou to musíš buď risknúť a dôverovať tomu, že ťa ľudia prijmú aká si (angličtina má krásny výraz leap of faith, škoda že to nemá rozumný preklad :o)), alebo začať potlačovať podstatu svojej osobnosti. Kde táto hranica je a akým spôsobom ju prekročiť, to už je individuálne, každý sme iný a čo platí pre jedného nemusí nutne platiť pre iného. Myslím ale, že ako vo väčšine vecí v živote platí zákon zlatej strednej cesty. Človek, ktorý si razí vždy svoje bez ohľadu na okolie, to má v živote ťažké, rovnako ako človek, ktorý sa ako chameleón prispôsobuje úplne všetkým. Prvý okolie zahltí svojou nefiltrovanou osobnosťou, a ak nie je skutočne úžasná bude prinajlepšom kontroverzný. Druhý zase nedá nikomu šancu skutočne poznať jeho vnútro a to, čo ho robí šťastným, nikomu vrátane seba samého.

Ľudia, ktorých považujeme za osobnosti sú vždy nejakým spôsobom vyhranení a vyprofilovaní. Vždy sa nájdu ľudia z protipólu, s ktorými sa skutočne neznesú, bez toho to nejde a treba s tým počítať, všetkým sa zapáčiť nedá ak ostaneš verná sama sebe. Ale zároveň sú aj ľudia, ktorí človeka prijmú a majú radi takého aký je. Čo si vybrať, to už je zase na každom zvlášť, ako vo všetkom v živote, sú tu výhody aj nevýhody. Ale za seba môžem povedať, že radšej budem vždy svoja a budem vyhľadávať spoločnosť ľudí, s ktorými si rozumiem a ktorí ma robia šťastnou, a akceptujem že bohužiaľ si s pár ľuďmi do noty nepadnem, než byť za dobre úplne s každým bez ohľadu na to, čo cítim vnútri. Tak nejak mi príde, že tá prvá možnosť dáva v živote viac spokojnosti a menej stresu, samozrejme v závislosti ako často naozaj musíš byť s ľuďmi čo ťa štvú a aká je to veľká skupina, byť väčšinou sluníčko pomôže :o) A ako nenapraviteľná naivka si myslím, že ak ľuďom veríš a ukážeš im úprimne niečo zo seba, častejšie to prijmú než nie, aj keď sa nezhodujete nikdy na 100%.

A tak nejak si myslím, že keď sa človek neobklopí týmito pokrivenými zrkadlami, nemá moc potrebu riešiť čo snáď niekde niekto o ňom hovorí (samozrejme sú vždy ľudia na ktorých názore ti záleží a potom tí ostatní :o)). Kahofer ma minule na chate pobavil vetou, že mňa ohovárať je nemožné, že na seba všetko prásknem sama :-D A určite sa nájdu aj takí čo o mne za chrbtom povedali niečo nelichotivé, ale tak nejak si tipnem že to boli tí z vyššie uvedenej skupiny "tí ostatní" :o) Tí z prvej skupiny mi totiž názor môžu povedať otvorene. Povesť a pomluvy som nikdy neriešila a nikdy riešiť nebudem, idú úplne mimo mňa a nie som si ani vedomá že by okolo tvrze nejak značne prúdili, prišlo mi to skôr naopak a je to jeden z dôvodov prečo tam chodím stokrát radšej než na zrazy v Prahe. Neviem aké zlé jazyky sa ti odkiaľ doniesli, môžem ti akurát poradiť zvysoka sa na nich vykašľať. Problém je u nich a nie u teba, uvidíš že budeš mať kľudnejší spánok. Nemôžem nič potvrdiť ani vyvrátiť, môžem povedať len to, čo si myslím ja, a to že si moc milá a veselá a mám ťa rada :o)

A aby som tu nemachrovala jak som nad vecou :o) tak ja mám tiež to svoje, a viem že to nie je ľahké prekonať. Jak si viem všetkom povedať som aká som, a komu to vadí, nikto sa ho neprosí, stále nedokážem vyjsť na ulicu ako holka, uvoľniť sa a užiť si to... Mám s podpätkami 2 metre a keďže nosím zásadne veľmi ženské veci, som fakt neprehliadnuteľná, a v tomto smere sa negatívnej pozornosti hrozne bojím, pocit že okoloidúcim niečo vnucujem a tvárim sa ako niečo čo nie som, že si povedia no fuj, toto som prekonať zatiaľ nedokázala aj keď si to moc prajem... Strach z odmietnutia je silná vec, a ľudia sú akí sú takže šanca je bohužiaľ veľká, ale ja im ju ani len nedám, každý čo sa na mňa pozrie okamžite mu prisúdim svoj vlastný sebakritický pohľad a odsúdim sa v jeho očiach vopred :o) Iste, mať o 20cm menej a nebyť ramenatá jak zápasníčka, tento problém by som nemala, ale stále, je len na mne či si to dokážem užiť aj napriek tomu že zopár ľudí sa skutočne pozrie krivo, ale toto je jedna oblasť kde to sebavedomie nemám a aj keď si to viem pekne zanalyzovať, prekonať to mi to nejak nepomáha :P

A čo sa týka switchovania a toho čo si kto pomyslí, tam je to podobné ako všade inde. Tiež som rozmýšľala či si nepokazím subinkovskú image až prídem na tvrz s Hederkou a budem ju tam subiť, či ľudia budú mať stále chuť robiť mi zle a nezačnú pochybovať či si to ešte môžu dovoliť keď ma raz uvidia v hornej polohe... Ale vieš ako to chodí, ľudia sú tam tolerantní a navyše s tým moc neserú :-D nebol problém dostať jednu na zadok ešte aj vo chvíli keď som subila Hederku, samozrejme pokiaľ sa nejednalo o scénku :-) myslím že v tomto žiadna výrazná zmena nenastala...

Ale tvoju obavu chápem, a samozrejme sa nájdu ľudia ktorí si povedia fuj switch, to nie je čistá subina, nič pre mňa. Ale neviem či to sú ľudia o ktorých by si mala až tak stáť. A navyše má minca vždy obe strany, určite sú aj ľudia ktorí sa tiež radi hrajú a nechcú sa obmedzovať iba jednou polohou, a možno naopak viac získaš než stratíš. Keby bol život predvídateľný, stál by za prd :o) V ceste za hľadaním partnera neexistujú jednoznačne správne odpovede, a čím viac kompromisov urobíš tým si asi zvýšiš šance, ale otázka je nakoľko potom dostaneš to, čo skutočne chceš. Ja ti môžem iba poradiť aby si ostala sama sebou a neriešila až tak čo na to všetci ostatní, a moc ti držať palce :o)